V roku 1989 som mala päť rokov, preto si november nepamätám. Možno nejaké zvláštne napätie, ktorému som nerozumela a to je všetko.

Potom sme v škôlke prestali zdraviť česť práci a v apríli sme nešli k Leninovej soche pred Biely dom recitovať básničky pri výročí jeho narodenín.

Až neskôr som pochopila, že bez novembrového boja, by som nemohla nič, vďaka čomu sa cítim sama sebou. Slobodne veriť, slobodne povedať svoj názor, slobodne písať, slobodne sa učiť ľubovoľný cudzí jazyk, slobodne cestovať či slobodne vnímať umenie.

Keď som na strednej škole začala písať články do študentskej prílohy regionálneho denníka, ocenila som výdobytky nežnej revolúcie znova a ešte intenzívnejšie. Povolanie hľadača pravdy, strážcu vyváženosti, šperkára detailov a spájania súvislostí, ktorý na seba vezme zodpovednosť a podpíše sa pod riadky odrážajúce niekedy neuveriteľné príbehy, sa v mojich očiach stalo životným poslaním. Aj neskôr v práci, hoci išlo o regionálne noviny, zažila som rozličné situácie. Naučili ma, že byť redaktorom značí službu, ktorá sa dá vykonávať s pokorou. K tým, o ktorých a pre ktorých píšete. A takto doteraz vnímam každú službu (verejnosti). Možno práve preto a aj s kúskom nostalgie nosím v dokladoch už starý novinársky preukaz.

V ten pondelok ma správy paralyzovali. Za životné poslanie zaplatil životom. Zomrela, lebo ľúbila. Začala som sa pýtať, kde to žijem. A pripadala som si, že už nikdy nebudem žiť tak, ako predtým.

Prichádzam na Hlavnú. Prúdy ľudí kráčajú k Dolnej bráne. Keď sme pred trištvrte rokom kráčali proti korupcii, cítila som sa trochu ako v ZOO. Z kávičkárov v letných záhradách sa stali diváci, prezerali si nás ako modely na prehliadke, ďalší si fotili selfie z netradičnej atrakcie. Sťaby alegorický pochod. Tajne dúfam, že dnes to bude iné. Neviem presne, aké. V duchu sa pýtam, či to je ako v tom novembri. A v tom dostávam otázku: A prečo si vlastne prišla? Pretože vraždia ideály, vďaka ktorým sa cítim sama sebou. Pretože rada plávam proti prúdu a kráčam v protis(S)mere. Pretože nás opíjajú korunovým rožkom a demokratickej spoločnosti tečie lacné mlieko po brade. Dve guľky ako dvojbodka, po ktorej nasleduje priama reč. Citát. Cítiť.

Čakáme desať minút, kým sa vôbec môžeme pohnúť. Neviem, koľko nás je, ale podľa toho čakania nás musí byť veľa. Míňame Dóm svätej Alžbety a keď sa pozriem doprava, vidím húf ľudí na druhej strane ulice. Je nás celé mesto. Vytiahnite kľúče! Tak cinkám a myslím na nežnú revolúciu. V duchu sa pýtam, či to takto bolo aj vtedy. Či sa teraz všetko zmení a začneme odznova. Párkrát sa skanduje a píska a my kráčame. Kocky sú hodené, nič už hádzať netreba. Zdieľame nesúhlas, vyjadrujeme ľútosť, povzbudzujeme sa v nádeji. Občas je ťažké vyhnúť sa patetickej nálade, no rečníci zanechávajú odkazy v tých, čo počúvajú.

Zlo možno poraziť len dobrom. Každý deň sme za to zodpovední všetci. Sami si vyberáme medzi pokorou a aroganciou, relativizovaním hodnôt a jasne určenými hranicami morálky, zodpovednosťou a ľahostajnosťou, pohodlnosťou a rizikom, odvahou stať sa zraniteľným človekom s vlastným názorom alebo pancierovaným divákom nasledujúcim nejakého rétora s formou bez obsahu.

Sledujem správy a chystám sa na ďalší pochod. Ešte sme nevyhrali. Ešte sme nedobojovali. Ale hoci prejdeme kilometre po námestiach, to je ešte na slušnosť málo. Nech nám nie je ďaleká cesta k zrkadlu. Keď sa doňho pozrieme a budeme si môcť povedať, dvojbodka, Dnes som bol/a dobrým človekom. Presne takým, akou chcem, aby bola táto spoločnosť.

Cítim zvláštne napätie. Prajem si, aby sa z hodnôt nestali dvojice v pexese, ktoré po chvíli odložíme do zásuvky, lebo nás prestane baviť. Myslím na dve bodky a zdá sa mi, že cesta k priamej reči bude ešte kľukatá. Ale kurzor bliká.