Možno ste už počuli, že Medzinárodný maratón mieru v Košiciach je druhým najstarším na svete. Ja to počúvam prvú októbrovú nedeľu už celkom veľa rokov a zakaždým ľutujem, že som si nezabehla aspoň tú najkratšiu trasu 4,2 km.


Nejde mi tak ani o ten športový výkon, ale o neprekonateľnú atmosféru a zážitok. Už niekoľko rokov po sebe som si našla stále nejakú výhovorku – čas, počasie, spoločnosť, zdravie a tak dokola. Namiesto zabehnutých kôl kolotoč výhovoriek. A tak som utekala len na rozličné prostriedky mestskej hromadnej dopravy. Krátke šprinty s jasným, no niekedy nedosiahnutým cieľom.


Tento rok sa ukazuje inak. Nie, nezačala som chodiť na zastávku s predstihom. Svoje malé behy som si nechala. Vo februári som však dostala otázku, či by som spolu s ďalšími nadšenými išla behať na letiskovú dráhu. V apríli. Jasne naprogramovaný postup mi rozprestrel klasickú plejádu výhovoriek, s ktorými som si vystačila ďalší mesiac. V marci však prišla súťaž o štartovné. Nebudem zahmlievať, som súťaživý typ. Povedala som si: Ak vyhrám, bude to znamenie.


A čo sa udialo? Presne tak. Vyhrala som! V narodeninový večer som si v pohodlí gauča prečítala správu, že môžem ísť utekať! Termín o dva týždne a dokonca si môžem vybrať, či zvládnem päť alebo desať kilometrov! Čuduj sa svete! Niekto ma tam hore počúva!


Vyhrala som! Nadšená oznamujem autorom februárovej otázky, či ideme behať. Smeč: A to stihneš natrénovať za dva týždne? Hm, už musím. Prihlásila som sa na päť kilometrov.


Čo urobíte, keď ste v živote netrénovali? Okrem bežcov, ktorí vám ako základ poradia, že predsa musíte najmä behať, oslovíte kamaráta Google a zadáte: ako začať behať. Aha, takže nemusím behať každý deň, len každý druhý. Keď už fakt nebudem vládať, môžem rýchlo chodiť a najmä, mám mať radosť z pohybu. Múdro.


Ide sa. Nekupujem si žiaden špeciálny výstroj. Poznám svoje fázy nadšenia. Ešte sa mi to nebude páčiť a k tomu budem otrávená zo zlej investície. Tak som vybehla z dverí a utekala. Bežala cez miesta a chodníky, ktorými sa rada prechádzam, mierne sledovala hodinky a po štvrťhodine sa otočila naspäť. Z bielej červená tvár. Ale keby mi niekto povedal, že tento útek s nádychom športu mi prinesie toľko šťastia, už dávno roztrhám zoznam výhovoriek. A tak som pokračovala aj ďalšie dni. Nakoniec som si bežecké topánky s ďalším výstrojom bola kúpiť. Je to rozdiel.


Štyri dni pred pretekom som si zabehla reálnu vzdialenosť päť kilometrov. Predtým som išla len na mnou vopred určený čas skratkami, cez cesty a prechody pre chodcov. Teraz som zistila, čo 5, slovom päť kilometrov znamená. Spotená ako myš a opätovne šťastná som nadobudla presvedčenie, že preteky zabehnem. Základný predpoklad je splnený.


Aké je to behať v dave? Aké je to bežať po letiskovej dráhe? Do soboty som netušila. Dnes viem, že dav vie potiahnuť vpred, najmä nás, súťaživé povahy a utekať tam, odkiaľ vás lietadlo nesie za novými zážitkami, je ohromná skúsenosť. Nádherná rozsiahla krajina, kopce a široká dráha s bielou čiarou. Žiarim nielen vďaka tričku, ale aj preto, že som zistila, že zdanlivo nedosiahnuteľné sa dosiahnuť dá a že aj odjakživa označovaný nešportový typ môže za dva týždne natrénovať a zabehnúť 5 kilometrov a dokonca v okolím označovanom dobrom čase.


Prirodzene, že mi v hlave išiel seriál otázok: Načo som sem išla? Nemohla som niekde oddychovať? Prečo je ten cieľ tak ďaleko? Naozaj mi chcú nahovoriť, že ten DJ je len v polovici dráhy? Prečo sa mi to zdá ako nekonečno? Ale tiež nezabudnuté odporúčanie – ku koncu zrýchli a ja v šprinte dobieham do cieľa, kde mi na krk vešajú medailu. Lietam v úžase, pijem liter vody a jem najchutnejší banán v živote.


Už nebehám len na električku alebo autobus. Telo sa tomu akosi ešte zdráha uveriť, ale hlava je stále v oblakoch. Už som sa prihlásila na ďalšie preteky. Tie so sebou som už vyhrala.